Cheryl

Charlie patril môjmu kolegovi. Nevyzbrojený dostatočnými informáciami ako sa o malého chlpáča starať a nedostatkom voľného času usúdil našťastie sám a dosť rýchlo, že inde mu bude lepšie. No a kde inde...ako u nás?

Kolega ma síce naťahoval, že pôjde hadovi, za čo vždy takmer jednu schytal, ale nakoniec mi ho priniesol. Pol dňa musel vydržať v takej maličkej prepravke, že keď som ho konečne vybrala, bol jedna malá chlpatá prestrašená guľka s očkami ako koráliky, pokakaná až za ušami. Doslovne.

Okúpala som ho, vysušila a nosila v mikine. Bolo vidieť, že vôbec nie je zvyknutý na ruky, jemne hryzkal a pískal. Ukázala som mu jeho prepravku, ktorá bola hotová vila oproti tomu, v čom prišiel, a rýchlo sa upokojil. Dokonca po krátkom čase vyliezol na ponúknutú ruku a nechal sa hladkať.

Doma ho už čakala pripravená klietka s rebríčkami, preliezkami, hamakmi a dreveným domčekom. Ten sa mu veľmi páčil a hneď si v ňom robil poriadky. Keď si obzrel celú klietku, preskúmal aj okolie.

Rýchlo si zvykol, že nie je obmedzovaný a môže si behať, kade sa mu páči. A že sa nemusí báť rúk. Bol pri všetkom, čo sme robili. Našu pozornosť, ktorou sme ho zahŕňali, lebo bol náš jediný, si skutočne užíval.

Dokonca si obľúbil aj kúpanie, čo nie je pre potkany bežné, a letné osvieženie v bazéne (umývadle) bral ako relax a nie nepríjemnú hygienu.

Charlieho sme mali vyše roka a potom ochorel. Odmietal potravu, bol apatický. Diagnóza nebola presne určená a liečba, žiaľ, vôbec nezaberala, naopak. Preto sme sa rozhodli netrápiť ho ďalej... Je to vždy to najťažšie rozhodnutie...