Jacquelin
Ani si nechcem predstaviť, ako žila dovtedy, kým ju jej "panička" doniesla k vetovi s tým, že cestuje mimo SR a nemá ju kam dať - takže ju treba uspať. Našťastie ju vet neuspal, ale snažil sa jej nájsť nový domov. A tak sa šťastnou náhodou dostala k nám. Tá šťastná náhoda bola vtedy, keď bola kamarátka so svojím psíkom u dotyčného veta. A keď prišla reč na opustenú potkanicu, jasné, že si spomenula na mňa. Keď mi volala, že je krásna, mladá, zdravá a žerie (z) ruky, hneď na druhý deň sme s dcérou utekali po ňu.
Jackie bola od začiatku veľmi plachá. Bála sa rúk a vlastne každého pohybu v jej blízkosti. Dávali sme jej čas, aby si zvykla, že jej nikto neublíži, že sa nemusí báť, keď vylezie z klietky. Sedávali sme dlhý čas pri otvorených dvierkach a čakali, že jej zvedavosť zvíťazí nad strachom. Lebo čistenie klietky a dopĺňanie krmiva bolo o rýchlosti - či ja rýchlejšie vytiahnem ruku s miskou/záchodíkom, alebo mi ona rýchlejšie chytí prst do zubov. Našťastie krv zatiaľ netiekla. Napokon sme museli prejsť na systém "rozober klietku - vyberieš Jackie", a to len kvôli tomu, že až taká zdravá, ako hovoril vet-záchranca sa mi nezdala... Keď sme ju totiž brali od veta, bola v tak špinavej klietke, že sa to ani nedá opísať. A celý kožúšok mala posiaty chrastami. Myslela som, že keď bude v čistej veľkej klietke, tak jej to prejde. Kúpanie sme skúšali, ale ona v rukách pišťala ako o život, fakt neviem, čo s ňou predchádzajúca panička robila... Dezinfikovanie raniek vatovou tyčinkou bolo ako boj z blízka... Tak sme to radšej nechali na nášho veta. Parazity to neboli, ani neviem, čo to vlastne bolo, viem len to, že pravidelné návštevy počas 2 mesiacov a tri druhy antibiotík (podávaných denne) nakoniec stáli za tú námahu. Jackie má krásny čistý kožúšok.
Ako vlastne Jackie vyzerá? Aguti s bielymi ponožkami. Jemná srsť. Krásne očká, v ktorých je všetko - strach, zvedavosť, očakávanie. Dúfam, že sa mi čoskoro podarí urobiť schopné foto, ktoré sa sem bude dať zavesiť. Je, potvorka, stále taká rýchla a bojazlivá, že sa mi to zatiaľ nepodarilo. Ale inak robí pokroky - už nepiští, keď ju chytíme do rúk, nehryzie ruky, má väčšiu dôveru, napriek tým návštevám u veta, ktoré sa neobišli bez pichancov. Už si po mne pobehá, aj po posteli, ale keď zbadá klietku, tak do nej uteká, akoby bol priestor mimo nej kontaminovaný. Nuž, trpezlivosť a mlsouny robia zázraky. Tak sa tešíme na ďalšie úspechy. Držte nám palce. ;o)
