Šimonko - Lukáškov ešte väčší brat
Chlapci sa občas pochytili, lebo Simon je veľmi kontaktný, vyžaduje si pozornosť a niekedy si ju vyžaduje dosť nevhodným obťažovaním. Lucas bol vždy ten, ktorý skončil na chrbte a jedinou obranou bolo jeho pípnutie, na čo sme ho hneď zachraňovali. Takto to bolo dovtedy, kým nezistil, že má zuby a ako sa používajú (okrem jedenia). Vtedy raz tiekla aj krv. Odnieslo si to Simonove ucho a guľky. Ale našťastie nič vážne a opäť spolu nažívali. Lucas si nenechal skákať po hlave a Simon už mal rešpekt, takže sme potom naopak zachraňovali Simona, lebo ten pískal už preventívne. Raz sa však Simon po krátkej šarvátke, ktorá bola tiež bez zranení, takmer prestal hýbať, zadné nohy len ťahal... Boli sme hneď u veta a vyzeralo to na pohmoždenú chrbticu. Injekcie, antibotiká, lieky proti bolesti, vitamíny... Našťastie to zabralo a Simon sa dal do poriadku. Počas liečby bol sám v druhej klietke, aby mal svoj pokoj, len sme ich s Lucasom púšťali spolu von pobehať, aby na seba nezabudli. Lenže Lucas do Simona stále skákal... A keď sa Simonovi polepšilo, začal zas útočiť na Lucasa, chlpy lietali... Takže sú teraz každý vo svojom, občas sa stretnú vonku, aby mali kontakt, ale už sa bojíme nechať ich bez dozoru, aby si neublížili.
